Ahojte, mám problém (ale to všetci?). Takže tento problém som si začala všímať až teraz, keďže som v poslednej dobe veľa vonku a k tomu samozrejme patrí aj spytanie sa rodičov či smiem. No v jeden večer mi prišla správa od dlhoročnej kamošky: „neprespala by si u mňa?“. A úprimne na mňa skoro priskočilo keďže som vedela že by som chcela ale musím to riešiť s rodičmi. Každý rok sa ma to kamoška pýta a vždy mu povedali nie, tak som sa to posledné 3–4 roky rodičov ani neopýtala keďže som rezignovala a vedela odpoved vopred. Lenže tento rok som si povedala že to skúsim. Mamina to zobrala celkom dobre(dovolila mi) lenže viete si predstaviť koľko úsilia, prehovarania samej seba má to stálo. Ten pocit mám zakaždým keď sa mám na niečo rodičov spýtať, vždy mám pocit že ich tým otravujem, že som pre nich záťažou a že mi na všetko povedia proste NIE. Ten pocit cítim vždy nielen psychicky vo forme vnútorných monológov, paniky, vopred predpripravenych scenárov a strachu čo sa udeje ale aj fyzicky a to pocitom sklúčenosti, nepríjemného pocitu v tele či trasom a neistotou. Dokáže ma to neskutočne vystresovať a neviem si dať s tým rady. Veď nie je normálne aby som sa tam bála opýtať sa rodičov jednu jednoduchú otázku.