Príbeh o topánkach

16.12.2014 / 10:28

Obuj si, prosím, moje topánky. Aspoň na chvíľu. Nastokni si ich na seba a skús kráčať po mojej ceste. Možno sa potom budeme smiať rovnakým smiechom. Potrebujem kamaráta, keď mi svieti slnko, aj keď mám vnútri noc.

Možno pocítiš, ako moje topánky miestami tlačia. Možno sa ti urobia rovnaké otlaky na duši ako mám ja. Potrebujem, aby si ma chápal. Možno ti potom uverím, že to so mnou myslíš dobre. Možno sa konečne nadýchnem a začnem rozprávať.

Možno sa mi stratil Rex. Chýba mi. Zavýjala by som od smútku. Naši sľúbili, že mi kúpia nového vlčiaka. Ale ja nechcem ani nového ani kupovanie. Možno vyzerám inak ako druhí. Možno som trochu tmavšia. Viem ale, že naše srdcia nie sú čierne ani biele. Vidia takto aj ostatní? Možno ten vyziabnutý chalanisko z II. stupňa proti mne nič nemá. Možno mi berie desiatu, ktorú mi starká chystá do školy, lebo je hladný. Aj tak sa ho bojím. Že mu raz starkina desiata prestane chutiť. Čo potom? Možno sa bojím chodiť domov.

A možno tie moje problémy nie sú až také vážne. Možno sa potrebujem vyrozprávať. Pri niekom, kto ma bude počúvať. Možno sa nebudeš uškŕňať, keď ti poviem, že som nedostala úlohu princeznej v divadelnom krúžku, a že sa môj krásny Filip s hobitími ušami buchol do kamošky. Jasné, nájdem si iného Filipa. A zahrám si aj šmatlavú komornú, ktorej čaro svet ešte neobjavil. Kašľať na princezné. Môžeš ale kašľať spolu so mnou? Budem sa cítiť lepšie.

Viem, že si tam. Viem, že ma budeš počúvať, keď treba. Zorientuješ ma, keď sa stratím. Rozveselíš, keď na mňa padnú chmáry. Možno ťa nikdy neuvidím, ale viem, že ti môžem dôverovať.

Vytáčam tvoje číslo. 055/234 72 72

Máš už obuté???