ale každopádne je to len môj názor, neviem ako to v skutočnosti je. ak to bude potrebné povedať, tak to povie ale urobí to len pre tvoje dobro, tak ako píše anonymna

Ahoj, no psychologička dodržiav také že ,, lekárske tajomstvoô alebo tak, a keď ju poprosíš aby to nehovorila, a keď sama hovoríš, že vieš, že to nikdy nespravíš, tak by to nemala vravieť rodičom. Každopádne veľa síl, dáš to!

Ahoj, Ema, mrzí ma čím si prechádzaš.. Úplne chápem ako sa cítiš, ale je dôležité vedieť, že si zaslúžiš pomoc a tá psychologička je tu pre teba. Tiež si prechádzam už dlhšie týmito vecami a taktiež som si myslela, že takto budú moji rodičia reagovať. Určite Ti odporúčam povedať psychologičke o všetkom čím si prechádzaš, nezostávaj v tom sama. Ak ešte nemáš 18 rokov tak to bude musieť povedať tvojim rodičom, to ale neznamená, že Ti chce ublíť a neznamená to hneď ani to, že tvoji rodičia budú reagovať tak ako si myslíš. Môžeš sa s ňou dohodnúť na tom čo presne chceš aby povedala rodičom a aj na tom ako im to má povedať. Dobre by bolo keby si bola pri tom aj ty a mohli by ste sa všetci spolu porozprávať. Ak Ti má byť nepríjemné, že by Ťa rodičia neustále kontrovali tak by im to určite povedala. Je to odborníčka a vie čo Ti pomôže a čo nie. Tvoji rodičia to od psychologičky určite príjmu a zachovajú sa tak aby si sa ty cítila dobre. Zároveň Ti aj odporúčam nájsť si niekoho iného s kým by si sa mohla porozprávať. Držím Ti palce a dúfam, že všetko zvládneš! :)

:)

Ďakujem, anonym.

Ahoj Matej. Z toho príspevku, ktorý Ema napísala, vidím, že ju to naozaj trápi. Už to samo o sebe svedčí o tom, že to, čo prežíva, je minimálne pre ňu dosť zlé a že sa tým, čím prežíva, nechce chvastať, ale zjavne sem prišla po pochopenie, podporu a pomoc – na to presne je táto poradňa. Niekedy aj to, čo nám sa zdá ako nie až taký veľký problém, môže byť pre druhého veľmi dôležité a ťažké. Preto je dôležité problémy toho druhého nehodnotiť a neodsudzovať to, ako sa cíti, ale skôr poskytnúť podporu a snažiť sa vcítiť do toho, čo ten človek prežíva. Určite ani tebe by nepomohlo v takej situácii, kebyže tvoje prežívanie niekto posudzuje, znehodnocuje alebo akýmkoľvek spôsobom zľahčuje. Predstav si, že by si sa niekomu zdôveril s niečím, čo ťa veľmi trápi, a dostal by si odpoveď v štýle: „To určite nemôže byť také zlé.“ Ako by si sa cítil? Verím tomu, že omnoho viac by ti pomohla odpoveď ako „To ma mrzí. Chápem, čo prežívaš.“ alebo niečo podobné. Nesúďme prosím navzájom to, aký má kto problém, ale radšej sa navzájom podporme. Verím, že to dokážeš.

No teda a čo teraz ty akože sa tu chvastáš určite to nie je také zlé tak prestaň.

Ahoj, Ema. Je dobré, že si napísala do Rovesníckej poradne a že chodíš ku psychologičke. Už len to, že si sa rozhodla o svojich myšlienkach rozprávať znamená, že si na výbornej ceste k tomu, aby ti bolo lepšie. Potreba psychologickej pomoci je bežná a úplne normálna – tak ako ideme ku doktorovi aby nám pomohol, keď nás niečo bolí. Mať takéto myšlienky, ale zároveň ich držať v sebe a báť sa, že prídeš o veci, kt. máš rada (kamoši, výlety…) musí byť veľmi náročné. Je dôležité, aby si mala niekoho, komu sa so svojimi pocitmi môžeš zdôveriť. Psychológovia musia zachovávať mlčanlivosť, výnimkou je len situácia, keď majú pocit, že si v ohrození života. Skús o tom, čo prežívaš, povedať psychologičke presne tak, ako si to napísala sem. Že ťa trápia také myšlienky, ale nikdy to neurobíš. Povedz jej aj o tom, ako to vnímajú tvoji rodičia, aby ťa vedela čo najlepšie pochopiť a poskytnúť ti čo najlepšiu pomoc. Ak budeš potrebovať, môžeš kontaktovať aj Linku detskej dôvery cez mail odkazy@linkadeti.sk, telefón (0907 401 749) alebo cez chat. Zostaň silná. Budem ti veľmi držať palce.